Ako si vytvoriť víťazný rok 2019?

12.12.2018 12:33
audioverzia článku tu: Youtube
Neriešiteľný problém? Nastavte si myseľ na voľnobeh:
Stačí si preladiť myseľ na vysoké frekvencie.
Ako na to?
Tento experiment vznikol v decembri pri čakaní na pošte. Pošty bývajú v decembri vždy plné ľudí, lebo všetci si posielajú vianočné darčeky. Vybrala som si z automatu lístok s poradovým číslom a pohodlne som sa usadila na voľnej stoličke. Bolo jasné, že si tu nejaký čas posedím, ale bolo tu teplo a pomerne ticho, takže som s tým bola ako-tak zmierená.
 
Keďže telo bolo v pohode, nastala ideálna príležitosť pozorovať, čo robí moja myseľ. A teraz sa pripravte - lebo to bol iný trip!
 
Najprv sa začala znepokojovať, keď sa na centrálnom displeji zjavili čísla väčšie než to moje - hneď začala vymýšľať:
"To čo je tu za systém? Čo ma už preskočili?! Podľa akého kľúča volajú ľudí k okienkam? Nemám sa ísť ohradiť? Ale radšej nie - lebo kým neviem, ako to tu chodí, nakoniec budem pred všetkými vyzerať jak blbeček! To by bol trapas! A čo tak ísť si vybrať z automatu ďalší lístok? Jáj? To asi nie - veď aha - teraz vyvolali číslo ďaleko menšie od môjho! Radšej ešte chvíľu počkám a uvidíme..."
 
Lenže motor bol už rozbehnutý a zastaviť rozbehnutú myseľ je podobné ako pokúšať sa zastaviť idúce auto vlastným telom - keď nevieme, kde má brzdy. Moja myseľ sa totiž každé ráno naštartuje, a keď ju nekontrolujem, samovoľne sa naváža do všetkého, s čím príde do styku. Tak tomu bolo aj teraz:
 
Len čo prestala riešiť čísla na displeji, hneď si našla iný objekt: akási tetka dolovala pero z tri metre hlbokej kabelky tesne pri vianočnom stromčeku, ktorým bol vyzdobený vestibul pošty - a ako sa tak celá prehýbala a skrúcala (úplne ako nejaká prišliapnutá anakonda) zaborila si nechtiac hlavu medzi vetvičky a na hlave jej ostal kus vianočného pozlátka :)
 
Moju myseľ to však až tak nepobavilo - naopak: hneď ostala celá znepokojená, lebo v momente si v hlave premietla film ako tá tetka vyjde z pošty na ulicu - fúkne vetrík a pozlátko skončí na chodníku! Moja myseľ nemá rada smeti na ulici, takže sa to pustila okamžite preventívne riešiť: rozkývala moje telo k akcii a prinútila ho upozorniť tetku, že sa jej na hlave zachytilo pozlátko. Tetka si ho samozrejme nevedela nahmatať - a tak bolo moje spokojne relaxujúce telo zbytočne zatiahnuté do situácie, že sa muselo postaviť a sňať tetke pozlátko z hlavy.
 
Len čo som sa opäť uvelebila na stoličke, moja nespratná myseľ zachytila ďalšiu korisť: mladého chlapa v šmrncovných montérkach. Práve vyvolali jeho číslo a on sa postavil k okienku úplne bohovským spôsobom: oprel si lakte o okienko a rovno oproti mne vystrčil svoju sexi riťku v montérkach, ktoré mali na zadnej strane stehien dva zvislé zipsy. Moja myseľ okamžite začala riešiť, na čo tie dva zipsy slúžia - vrecká na zadnej strane stehien by boli vyslovene nepraktické - čokoľvek by si do nich napchal, buď by to pri sedení rozpučil, alebo by ho to tlačilo. Isto to budú len také rozparky na rozšírenie gatí - aby mohol pri práci čupieť a pohodlnejšie sa v nich zohýnať. Bingo! Keď bol problém vyriešený, moja myseľ sa začala zaoberať tvarmi, ktoré tie gate obopínali:
 
Tá riťka bola fakt chutnučká - moja myseľ teda začala v predstave z chlapa vyzliekať nielen tie jeho originálne montérky, ale aj všetko ostatné :) Vo chvíli, keď ho už mala naservírovaného nahého pekne v postieľočke, povedal niečo poštárke nepríjemným hlasom a moja myseľ znechutene utrúsila:
"Fúj to čo je?! Veď on vôbec neni môj typ!"
A celé telo sa mi naplo na vracanie.
 
Celkovo bolo zaujímavé pozorovať, ako moje telo citlivo reaguje na všetky tie excesy mojej mysle - a ako ho to nesmierne vyrušuje!
 
Zrazu sa zjavil pri vedľajšom okienku ďalší chlapík - a len čo ho moja myseľ zachytila, okamžite sa celá naježila:
"Truľo jeden nesympatický!" vyprskla.
Bol to totiž môj sused, ktorého vôbec nemám v láske, pretože každé leto vysedáva s kamarátmi po nociach na dvore, popíja tam s nimi a huláka pod oknami až do rána - čo je v letných horúčavách pri otvorených oknách nepríjemný problém!
 
Zarazilo ma, prečo sa teraz v decembri musí moja myseľ rozčuľovať nad hlučnými letnými nocami - moje telo z toho bolo samozrejme okamžite napäté - zdvihol sa mi tlak a srdce sa rýchlo rozbúchalo. Povedala som si teda, že spravím jeden pokus a budem predstierať, že ten truľo tu teraz vôbec nie je. Veď je tu predsa kopa iných ľudí - a všetci majú na sebe veľmi pekné hrubé vetrovky, zaujímavé topánky (jedna baba dokonca s veľkými smiešnymi brmbolcami) a všetci sú čistí a slušní - takže je tu úplná pohodička.
 
Uprela som pohľad na modrú stenu pod okienkom a povedala som svojej mysli:
"Vieš čo, moja? Oddýchni si chvíľku - pozeraj iba na tú modrú a nerieš teraz vôbec nič!"
"To je nuda!" bránila sa myseľ - k modrej totiž nemá žiadny postoj - nepovažuje ju za dobrú ani zlú - takže sa jej nedarilo premietať o nej v hlave žiadne filmy.
"Tak je to dobre," tíšim ju: "Nemusíš teraz nič riešiť - len si oddýchni - všetko je v poriadku - teraz stačí len čakať a nič nerobiť."
 
Myseľ teda poslúchla - zo zvedavosti - aké by to bolo, keby nič neriešila - a len čo stíchla, pocítila som príjemné blaho z toho, že si sedkám v teple na stoličke a všetko v mojom živote je v absolútnom poriadku. Ten pocit ma očaril, ale pozorovala som, ako je moja myseľ stále v strehu - pripravená zareagovať pri každom malom pohybe. Pripomínala stojace auto s motorom pusteným na voľnobeh - pripraveným kedykoľvek vyraziť vpred!
 
Ale našťastie jej zvedavosť bola silnejšia než jej navyknutý spôsob fungovania - a tak poslušne zostala ponorená do tej modrej steny, až kým sa na monitore nezjavilo moje poradové číslo. Keď som vyšla z pošty - moja myseľ uchvátená novým zážitkom ešte stále bežala len na voľnobeh - a zrazu všetko vonku pôsobilo na mňa úplne ináč než keď som sem prichádzala: smeti na chodníku boli zrazu neutrálne - nemusela som k nim zaujať nijaký postoj; ľudia pletúci sa pod nohy tam proste boli - a stačilo ich obísť po tráve a nijako sa nad nimi nepozastavovať; autá proste frčali okolo a nezastavovali pri prechode - no moja myseľ to len nevzrušene pozorovala a trpezlivo čakala, kým príde úctivý šofér, ktorý ma nechá prejsť cez cestu.
 
Moja myseľ pôsobila ako také malé decko: nijako už nezaťažovala moje telo svojimi nespokojnými komentármi a iba si fascinovane užívala, že momentálne vlastne nemusí nič riešiť. V utlmenom stave si spomenula, ako často sa v minulosti stávalo, že riešenie problému priniesol nečakane dávno zabudnutý kamarát, ktorého som náhodou stretla dakde v Kauflande. Myseľ totiž vždy, keď narazí na nejaký problém, chce ho vyriešiť okamžite - má zvyk tlačiť na pílu - a keď je vo švungu, ani ju nenapadne, že existujú problémy, ktoré nemajú žiadne logické riešenie. Jediným riešením takýchto problémov je zvýšiť si v mozgu elektrickú frekvenciu - a presne to práve dnes urobila, keď nezaujate pozorovala tú modrú stenu!
 
A tak si sama od seba povedala, že pri tomto nezaujatom pozorovaní ostane aj naďalej - a počká si na riešenie svojho aktuálneho životného problému (mám totiž v hlave jeden skvelý nový projekt, ktorý ale zatiaľ neviem technicky zrealizovať) - že si teda počká na riešenie tejto hádanky podobne, ako si na pošte v kľude počkala, kým ma zavolali k okienku :)
 
Všetko je predsa len dočasné - tak načo sa s každou blbosťou až tak strašne zaťažovať?
 
Mám pre Vás Novoročný darček - Pracovnú knihu Esther Hicksovej: Zmeniť život za 30 dní. Kniha je určená len pre odberateľov našich noviniek 1x do mesiaca - vždy v prvý deň v mesiaci. Pre bezplatné zaslanie knihy stačí poslať e-mail s predmetom Prihlásenie na odber noviniek na klesniakova@gmail.com
A ešte jeden tip na záver: ak máte nejaké novoročné predsavzatia a chcete ich skutočne dodržať - postupujte pomaličky: t.j. naplánujte si len jednu miniatúrnu zmenu v bežnom dni, ktorú pre vás nebude ťažké dodržiavať - a až keď ju dobre zabehnete, môžete pristúpiť k ďalšej maličkej zmene. Do konca roka 2019 týmto spôsobom môžete bez veľkého sebazapierania urobiť toľko maličkých zmien, až budete na konci decembra žasnúť, aký obrovský pokrok ste so sebou dokázali urobiť :) Viac si o tomto múdrom a užitočnom spôsobe zaobchádzania so sebou samým môžete prečítať v knihe Mikropredsavzatia. Toto je presne ten "tajný" a "zázračný" spôsob, akým píšem svoje knihy a maľujem svoje mandaly (a to aj vtedy, keď sa mi do toho vôbec nechce) - vždycky len trošku - máličko - dnes iba chvíľočku - len tak pre zábavu - aby sa nepovedalo - a potom zrazu príde moment, keď ma to drapne naplno a neviem sa od toho odtrhnúť - a zrazu je dielo na svete - a ľudia sa ma pýtajú, kedy a ako som to všetko stihla urobiť :)
"Neexistuje žiadna nutnosť vedieť, kam ideš.
Neexistuje žiadna nutnosť vedieť, prečo ideš.
Všetko, čo je nutné vedieť, je: že ideš radostne -
pretože keď ideš radostne, nemôžeš ísť zle."
OSHO
PF 2019
Mgr. Martina Klesniaková
Späť